Tá, ktorá nosí smrť

V dávnej dobe, keď boli rozprávky skôr skutočnosť ako výmysel, žila v malej horskej osade žena. Bola matkou troch dcér, jedného syna a piate dieťa sa práve hlásilo na svet. Deti poslala von a onedlho po tom, čo ju so strachom v očiach poslúchli, porodila zdravé dievčatko. Najprv ho nežne poutierala, schovala zakrvavené plachty, až potom zavolala deti dovnútra. So zvedavosťou obzerali nový prírastok do rodiny, hádali, ako mamička pre nich získala novú sestričku a ako sa bude volať. Unavená mama napriek ich hlasnému džavotu zaspala.

Susedy ju nemali v láske. Považovali ju za čudáčku, lebo o nej nevedeli takmer nič. Jej manžel sa domov vracal každý štvrtý spln, ale kam chodil a čo robil sa im nedarilo zistiť. Neboli tunajší, nevedno odkiaľ sa prisťahovali. Pátrali ďalej – pozorne všetko sledovali, a tak, keď na jej dvere zaklopala počas krásneho jarného dňa stará žena, ich okná boli odchýlené.

Zo zaslúženého spánku vytrhlo mamu netrpezlivé klopanie na dvere. „Deti, bežte otvoriť!” Synček jej tichý rozkaz začul a splnil ho. Vošla zhrbená starenka. Stála uprostred izby, deti si ju obzerali, ona im pohľad pokojne opätovala, no k slovu sa nemala. „Požehnaný večer, tetuška. Po čo ste prišli?” Pristúpila k posteli, kde ležala a vystrela ruky. Matka do nich v šoku vložila spiacu dcérku. Dievčatko sa nezobudilo. „Si matkou štyroch detí, žena. Čaká ich šťastný a hlavne dlhý život, urobia ti radosť, ak ma vypočuješ…” Hlas mala chrapľavý, napriek tomu však príjemný, upokojujúci, matka jej verila. Tušila už, kto k nim zavítal, ale jedno predsa nesedelo:„Detí mám päť, veď sú zhrčené okolo teba, čo nevidíš?” „Ešte raz zopakujem: máš štyri deti, žiadne piate! To, čo držím na rukách je netvor, kliatba, ktorá postihla tvoju rodinu!” „Prečo by som ti mala veriť?”„Mne nemusíš, ver svojim očiam.” Vrátila jej späť už zobudené, vrieskajúce dievčatko naznačujúc, nech si pozrie dcérkinu ľavú ruku. V miestnosti bolo síce šero, ale predsa niečo na drobučkej dlani uvidela: „Znamienko? A v strede dlane?”„Hádam mi už veríš…” Starena sa otočila na odchod. „Ale…čo to znamená, Bože môj…” „Každý, koho bude tento netvor ľúbiť, zomrie!” odpovedala a zmizla. Matka roztrasenými rukami utíšila deti. Neverila, že existujú. Nevedela, že môžu vyzerať tak nevábne. Ale jedno vedela s istotou – sudičky nikdy neklamú.

◊ ◊ ◊ ◊ ◊

Dievčina sedela pod starou vysokou borovicou na opadanom ihličí a spievala si. Vlastne trilkovala vedno s drozdom, skrytým nad jej hlavou. Spievali spoločne o neutíchajúcom daždi, búrkach, vädnúcich kvetoch, živote aj smrti. Rozumela mu, ale nechápala, ako môže byť preňho všetko také smutné, pochmúrne…

Ona život priam milovala. Prinášal jej neutíchajúcu radosť z toho, že môže mať rada. Svet, slnko, zvieratá…a kedysi aj ľudí. Žila v rodine, pamätala sa trochu na sestry, mamu a bratčeka, ktorých veľmi ľúbila. Postupne zomreli – dlho nechápala význam toho slova. Myslela si, že zaspali, ale všetci ostatní plakali a tvrdili, že sa už neprebudia…potom ju silné ruky neznámeho muža dlho niesli. Odišiel. Sľúbil, že sa vráti, no neprichádzal. Hľadanie cesty naspäť dávno vzdala. Žila v zrube uprostred lesa, občas k nej niekto (alebo niečo?) priniesol jedlo, ale pristihnúť ho nemohla. Stále však verila v jednu vec – že sa znova objaví človek hodný jej lásky. 

◊ ◊ ◊ ◊ ◊

Kráčal cez les, unavený po dlhej robote. Pásol ovce veľkomožného pána na pastvinách, ktoré nemali konca- kraja, ale aspoň na chvíľku sa mohol vrátiť domov. Pri pomyslení na štyri – vlastne päť detí, čo tam čakajú, sa v duchu usmial. Druhý syn, či štvrtá dcéra? Ešte chvíľu a sám to zistí…Konečne bol vonku z lesa. Slnko ho síce oslepilo, ale stačí zísť dolu briežkom a bude doma… „Tato prišiel!!!” Synček mu bežal naproti, ťažkopádne prepletal bosými nohami, no objal ho nezvykle silno. „Mamka priniesla novú sestričku, je celkom pekná, trochu malá, v noci plače a bola tu taká starenka a držala ju na rukách a mame čosi povedala…” Otecko ho so smiechom od seba odtrhol. Pustil sa do oprašovania synovej košieľky od špiny a ihličia, čo sa na ňu nalepili z jeho nohavíc a popritom krútil hlavou nad chlapcovým nezastaviteľným prúdom reči. Takže dievčatko? Ale čo stále omieľa o nejakej starenke? To mu bude musieť vysvetliť jedine žena…

V pokoji sa mohli porozprávať až večer. Deti zaspali, on tiež pri fajke pomaly zatváral oči, ale záhadná návšteva mu neschádzala z mysle. „O akej starenke hovorili deti?”„Pssst…Hlavne ich nezobuď…A čo si to …Ach.”Zovrela ruky v päste, trhane vstala a ťahajúc ho za ruku vyšli von. Noc bola chladná, chcel sa vrátiť. „Určite to nie je tak súrne, môžeme sa porozprávať zajtra…” Potom si všimol slzy v jej očiach. Silno ho objala, vyzerala vystrašene a celá sa chvela. Uvedomil si, že je len v tenkej košeli a naviac…ech, nadobudla plnšie tvary a tak dávno s ňou nebol… Svoju otázku dávno oľutoval. Úporne ju ťahal dovnútra, ale nepovolila.

O chvíľu sa predsa upokojila.„Teraz dobre počúvaj: v deň, keď som porodila, prišla sudička. Zobrala našu práve narodenú dcérku, aby jej určila osud…” Nasledoval výbuch plaču. Keď ju konečne utíšil, zhrozene dokončila: „Povedala, že každý… všetci, ktorých bude milovať, zomrú.” No sláva, pomyslel si, to tu len kvôli tomu toľko mrznem? Miesto toho mohli dávno ležať vo vyhriatej posteli, a venovať sa príjemnejším veciam, vlastne ešte aj môžeme…„Snáď si jej neuverila, moja drahá.”„Ale ona mi ukázala znamenie, čo má dcérka na dlani…”„Iba ho využila, aby si uverila jej táraninám. Pravé sudičky už nejestvujú….”„A čo s ňou budeme robiť?”„No nič, predsa. Vyrastie, dobre ju vydáme…Ešte si zatancuješ na jej svadbe.” Manželku vtedy úplne presvedčil. O rok neskôr mu zomrel jediný syn. Úplne uveril až vtedy, keď dcérku našiel doma samu. Susedy ju nazvali „Tá, ktorá nosí smrť”… 

◊ ◊ ◊ ◊ ◊ 

Haló, je tu niekto? Potrebujem pomoc…” Pochyboval, že je nablízku nejaký človek, ale bola to jeho posledná nádej. Triasla ním zimnica, po páde z koňa mal príšerne dochrámaný bok, a tak sa len horko-ťažko priplazil k najbližšiemu stromu, aby sa pohodlne oprel. Dievčenské ruky, ktoré ho s námahou zatiahli do zrubu už nevnímal. Zaspal od vyčerpania.

Otvoril oči. Vyzerala nádherne – teda tá dievčina, čo pri ňom sedela. Keby za ňou nevidel úbohé zariadenie miestnosti, snáď by si myslel, že je v nebi a ona je anjel – krásny, plavovlasý anjel s veľkými očami a ladnou ženskou – teda takmer ženskou (koľko má asi tak rokov?) – postavou. Bol trochu sklamaný, že ešte nezomrel – začal si pomaly spomínať na predošlé udalosti, ako ušiel z domu, aká ťažká bola rozlúčka s jeho milou, koľkým zlým ľuďom uveril, navyše ho pochytil silný záchvat kašľa, po ktorom si unavený ľahol a upadol do bezsenného spánku.

Znova otvoril oči. Pomrvil sa. Nebol vyčerpaný, chorobu tiež necítil…Chcel vstať, no od bolesti sa mu zaiskrilo pred očami. Bok stále pekelne bolel, ale nevzdal sa. Opatrne, ticho kľajúc, sa nahol pre prútenú metlu a s pomocou tak vratkej opory sa postavil a dokrivkal von. Zakryl si rukou oči. Denné svetlo mu spôsobilo priam fyzickú bolesť. Keď sa ich odvážil otvoriť, tajomnú krásku nikde nevidel, preto zmizol za stromy vykonať naliehavú potrebu. Po jeho návrate sedela na schodoch. Ona si snáď spievala… Nechcel ju vyľakať, ale všimla si ho, prestala s tým a tvár jej zalial silný rumenec. S námahou si prisadol. Tak kŕčovito sa držal neohobľovaných dosák schodov, až si zapichol do prsta triesku. „Do…čerta aj s …!”Nedarilo sa mu ju vybrať, no aspoň dievča zaujal. Po očku ho sledovala a keď videla, že si neporadí, sama mu pomohla. Naradostene chytil jej ruky do svojich, aby preriekol prvú vetu z mnohých: „Smiem vedieť tvoje ctené meno?” Vrhla mu zasnený pohľad ponad plece: „Nepoznám ho.” „Ty nepoznáš vlastné meno?” „Nepamätám si.” Pripadalo mu to čudné, ale bola tak krásna… „Komu záleží na mene? Nejaké ti vymyslím. Dievča so zlatými rúčkami, napríklad.” Kým sa smiala, úporne rozmýšľal. Ako sa sem dostala? Chodí za ňou niekto? Určite áno, jej dlane nevyzerali na tvrdú prácu. Nenájdu ho tu? Všimla si , aký je zamyslený a roztopašne sa pokúšala vyslobodiť svoje dlane z tých jeho. „Nič také, princeznička. Odkedy…čo to je?” Nechápavo hľadel na malú čiernu bodku v strede jednej z dlaní. „Neviem.” Vyzerala tak roztomilo, tak nevinne naňho pozerala a tak úžasne sa jej leskli vlasy krútiace sa v kaderiach okolo jej krku.., „Ále, zas nevieš? Nevadí, porozprávam ti aspoň sebe. Nazvali ma Sian, lebo…” Rozprával dlho. Zabudol na bolesť v nohe, opísal všetky trampoty a sklamania, čo ho postretli ako vlastnej sestre. Počúvala, ako si vylieva pred ňou srdce a v tom jej sa rozhorela láska…

Sian tvrdil, že čoskoro odíde, ale ani po uzdravení tak neurobil. Ak niekedy spomenul odchod, bolo to len preto, aby ho znova a znova odhovárala. Síce občas kládla divné otázky, veľa vecí nepoznala a nechápala narážkam, ktorým by porozumelo každé dedinské dievča, ale vyzerala tak…tušil, že sa zamiloval. Nepotreboval riešiť nejaký zo svojich početných problémov, dni trávili spoločnými rozhovormi, pričom ona iba počúvala a možno by ich šťastie pretrvalo, lebo sa mali skutočne radi, no osud rozhodol inak dávno predtým.

Obyčajne sa mu v spánku nesnívalo nič. Po piatich západoch slnka, ako odhadoval, sa mu však začali snívať nočné mory plné kriku a mlák krvi nešťastníkov, ktorých bili tmavé hmlisté postavy, okolo prechádzali priehľadní duchovia, niečo si neustále šepkajúc… Budil sa celý spotený. Jeho zlý pocit sa našťastie pod zrakom „starostlivej princezničky” každé ráno pravidelne vytrácal. Bol jej schopný priniesť hoc aj slnko samotné, tak ju zbožňoval. O jeho hrôzostrašných (a neexistujúcich, ako sa utešoval) predtuchách nevedela, nechcel ničiť radostný svit v krásnych hnedých očiach…sny jej spomenul až v momente, keď sa prízraky zjavili v jej prítomnosti. Roztriasol sa ako osika, chytil do ruky svoj lovecký tesák, zatiaľ čo ona pokojne sedela na skale a nevidela vôbec nič, takže sa na jeho nepochopiteľnej bojazlivosti dobre zabávala. „Určite nič nevidíš? Priamo za tebou stojí nejaká dáma, usiluje sa ti niečo povedať, tu popri mne hrajú deti kolo, kolo mlynské. Sú všetci takí priesvitní…” Vážne začala uvažovať, či nedostal úpal. Aj sa ho na to spýtala. „Ja – ja nemám úpal – tá žena stojí za tebou, už im začínam rozumieť, oni chcú, nech…” Zovrel rukoväť svojej zbrane silnejšie. Vyzeral, že chce ísť hlbšie do lesa niečo uloviť, ale práve keď prechádzal popri nej, rozohnal sa nožom a zabodol jej ho priamo do srdca. Ticho sa zachvela. Mŕtve telo skĺzlo z čepele na zem. Stál ako vytesaný z kameňa, po chvíli si utrel z tváre lepkavú jasnočervenú krv. Určite zmizli. Veď splnil, o čo ho požiadali. Požmolil si rukávom poriadne aj oči a znova ich zbadal. Priesvitné postavy ženy a štyroch detí ho obklopovali zo všetkých strán, prestal ovládať vlastné ruky… Nôž sa otočil proti nemu. Zakrvavené ostrie sa zlovestne lesklo. 

◊ ◊ ◊ ◊ ◊ 

Muž aj v šere neskorého večera spoznal v dvojici mŕtvol svoju dcéru aj strateného syna veľkomožného pána.Neprelieval nad nimi slzy. Vo svite mesiaca im vykopal spoločný hrob a navŕšil tam jednoduchú mohylu z kamenia. Kiežby k nim bol Boh milostivý… 

◊ ◊ ◊ ◊ ◊  

  

 

 

Publikované v časopise Rozhľad (jún 2009)

Advertisements

~ by eskarine on 22/10/2010.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s

 
%d bloggers like this: