Aj draky tancujú

Pri nohách sira Gillarda sa roztrieštila váza. Črepy sa na kamennej podlahe komnaty rozleteli do všetkých strán, zazvonili na stehennom pláte, ktorý si práve pripínal k holeni a urobili mu šrám na ruke. „Vaša Výsosť!“ vykríkol a narovnal sa. „Čo to má, dočerta, znamenať?“ Pred ním stála so založenými rukami princezná Adelaida, oblečená v šedomodrom nariasenom plášti. Rozpustené gaštanové vlasy dlhé po pás sa jej zvodne vlnili okolo pliec. „Nepočúval ste ani trochu, čo som hovorila,“ vyčítala mu rozhorčene.

Sir Gillard sa zhlboka nadýchol a zbroj na jeho širokých ramenách a hrudi sa vďaka tomu trochu zdvihla. O niečo tichším hlasom odpovedal: „Snažím sa pripraviť na boj, Vaša Výsosť. Čoskoro vyrazím.“ „Už sme sa ale poriadne neporozprávali niekoľko týždňov. Chcem s vami hovoriť a počuť viac než len nesústredené hundranie, pretože sa práve chystáte na svoju ďalšiu úlohu.“ „V poslednom čase sa toho okolo hradu stalo veľa, to predsa viete.“ Sir Gillard sa zohol a pokračoval v upevňovaní stehenného plátu. „Minulý týždeň sme tu mali delegáciu z Wentu a potom som musel pomáhať správcovi s novým skladiskom. Váš otec na mňa kladie vysoké nároky.“

A čo od vás môžem žiadať ja? Bozk na tvár, keď odchádzate do bitky, a ďalší, keď sa večer zosypete do postele?“„Prosím, správajte sa rozumne, Vaša Výsosť. Rozbíjanie váz sa nehodí k žene vo vašom postavení.“ „A aké správanie sa hodí k mužovi vo vašom postavení? Ako by mal jednať so svojou ženou?“ Sir Gillard na to nepovedal nič. „Keď ste mi začal dvoriť,“ pokračovala princezná, „mal ste pre mňa toľko krásnych slov. Hovoril ste, že by ste pre mňa urobil čokoľvek. A teraz si neurobíte čas ani na to, aby sa porozprávali.“ „Svoje povinnosti ako váš manžel plním. Som pri vás na všetkých spoločenských udalostiach a …,“ tvár sira trochu sčervenala, „konám svoju povinnosť i v snahe, aby sa naša rodová línia rozrástla o ďalšiu generáciu.“ „A to má byť všetko? Len povinnosť? A čo láska? Zamilovanosť?“„Milujem vás, Vaša Výsosť. Milujem vás práve tak, ako som vás miloval od prvej chvíle, keď som vás uvidel.“

Tak prečo mi to nedokážete? Kde sú kvety, básne, balady? Alebo prečo so mnou proste nehovoríte?“ „Prosím ťa, žena, som bojovník, nie nejaký púťový spevák!“ Princezná sa rozplakala. Sir Gillard sa postavil v kompletnej výzbroji s výnimkou prilby a okovaných rukavíc, ktoré držal pod ramenom. „Princezná,“ povedal, „v dedine vystrája drak. Ako kráľov rytier ho musím odprevadiť zo sveta.“ Vydal sa k dverám. Keď kráčal okolo princeznej, spomalil. Sklonila hlavu. Vystrel k nej ruku a skoro sa jej dotkol. Po chvíľkovom zaváhaní ale ruku stiahol späť a odpochodoval. Okované topánky na dlažbe hlasne rinčali. 

♦           ♦            ♦ 

Sir Gillard zastavil koňa a zaclonil si oči rukou. Chvíľu sa obzeral, a potom koňa opäť popohnal. Takto to bez slova robil už niekoľko hodín. Nakoniec mu to nedalo a na jednej z prestávok nahlas povedal: „Tá ženská si snáď myslí, že jej budem trhať ruže, zatiaľ čo tu vyčíňa drak. Čo nechápe, že sa musím dokonale sústrediť, inak ma ten netvor zabije?“

Hovoril si niečo o ružiach?“ Gillard trhol kopijou smerom, odkiaľ vychádzal hlas a jej špičku namieril len niekoľko centimetrov od tváre akéhosi muža, ktorý sa zjavil z neznáma. „Kde si sa tu, dočerta, vzal?“ Cudzinec na prudký pohyb nijako viditeľne nezareagoval. „Žijem tu,“ odpovedal nevzrušene. Muž stredného veku mal na sebe obyčajný, veľakrát opravovaný odev z nefarbenej vlny. Dlhé rovné vlasy mu padali na plecia a chrbát a fúzy mu siahali skoro až k pupku. Opálená koža vyzerala, ako keby ju niekto pekných pár rokov pražil na slnku. Gillard sklonil kopiju, zložil si prilbu a poobzeral sa okolo seba. „Tu žiješ? Nemáš v dohľade žiadnu chatrč.“ „Tu,“ odpovedal muž a rozhodil rukami, „v prírode.“ „Tak dobre. Čo odo mňa chceš? Prečo ma sleduješ?“ „Nemal som ani v najmenšom úmysle vás sledovať. Len som započul zmienku o ružiach a chcel som vám povedať, že viem o mieste, kde nájdete pár prekrásnych kúskov. Nie je to odtiaľto ďaleko.“ „Nehľadám ruže,“ odfrkol sir Gillard, „hľadám draka.“ „Ach tak. No, o jednom by som vedel. Ale tie ruže sú celkom pekné, skutočne ich nechcete vidieť?“

Robíš si zo mňa blázna, človeče?“ „Nie, vôbec nie. Tie ruže sú naozaj nádherné.“ „Hovorím o drakovi.“ „Áno, ten drak je tiež nádherný. Je len kúsok odtiaľto, chcel by ste ho vidieť?“ „Mám v úmysle ho zabiť. Som sir Gillard, manžel princeznej Adelaidy, tretej dcéry veľkého kráľa Himbera. Som tiež zástupca kráľovského správcu, drakobijec a vrchný rytier, obranca ríše.“ „Tak to je teda meno, ako sa patrí. To by som vám mal asi hovoriť pane.“ „Zodpovedalo by to tvojmu spoločenskému postaveniu.“

Ak sa smiem predstaviť pánovi ja: hovoria mi Rendell a mojím jediným titulom je pustovník. A nedostal som ho od kráľa, ale od miestnych obyvateľov.“ „Tak dobre, Rendell. Nemám žiadny záujem o tie tvoje ruže, bol by si ale taký láskavý a ukázal mi cestu k drakovi?“ „Ak je to pánovo prianie…“ Rendel viedol sira asi hodinu, až nakoniec dorazili na okraj skaliska, ktoré ako podkova obkolesovalo veľké údolie. Na druhej strane rokliny sa černel v skale obrovský otvor. Pred jaskyňou sa medzi hromadami čerstvo vykopanej hliny váľali rozhádzané kamene s ostrými okrajmi bez akýchkoľvek známok zvetrania. „Zdá sa, že jaskyňa bola vyhĺbená nedávno,“ poznamenal sir Gillard. „Predpokladám, že tu býva ten drak. Je to tak?“ „Áno, pane.“

Z jaskyne sa ozval zvuk škrípuceho štrku a o chvíľu z nej vyhliadla dračia hlava. Z temne zelenej kože za nadočnicovými oblúkmi sa krútili dva štíhle čierne rohy a ďalšie dva kratšie, ale masívnejšie, vyrastali kúsok za nozdrami. Zažltnuté tesáky trčali ako vlkom spod ohnutého horného pysku okolo spodnej čeľuste. Drak nasal vzduch a rozhliadol sa po oblohe. Sir Gillard si nasadil prilbu. „Tak dobre, nakoniec to nebolo také zložité. Rendell, bol by si taký láskavý a ukázal mi, kadiaľ sa dá do toho údolia dostať? Hneď by som vyrazil.“ Rendell nepovedal nič, iba sa uprene díval východným smerom. Keď sir Gillard nasledoval jeho pohľad, všimol si čiernu škvrnu na oblohe. „Čo to je?“„Počkajte.“

Bodka sa pomaly zmenila na siluetu draka. „Dva draky?“ zarazil sa sir Gillard „Máte strach, pán rytier?“ „Vôbec nie. Zabitie dvoch drakov len posilní moju skvelú povesť. Iba ma to prekvapuje, vidieť dva draky na jednom mieste. Nikdy som o niečom takom nepočul.“ „Áno, je to skutočne mimoriadna udalosť. Určite stojí za to ju sledovať.“ Rendell sa posadil. „Čo tým mysl횸sledovať ju’ ?“ Zatiaľ čo sa druhý drak pomaly približoval, prvý vyliezol z jaskyne a vzlietol. Krúžili jeden okolo druhého a o chvíľu získali ich mohutné krídla rovnaký rytmus. „Čo to, dočerta, robia? Budú bojovať?“ „Pripadá vám to tak? Povedal by som, že tancujú.“ „O niečom takom som v živote nepočul.“ „Z toho, ako hovoríte, by som súdil, že ste toho v živote počuli dosť málo. Zistil som, že keď svet okolo seba len pozorujem a som potichu, dozviem sa toho o ňom omnoho viac. Práve kvôli tomu sa zo mňa stal pustovník a presne tento postup teraz dôrazne odporúčam.“ Sir Gillard zdvihol okovanú päsť smerom k Rendellovi a zhlboka sa nadýchol. „Ako sa opovažuješ takto hovoriť so šľachticom?“ vyrazil zo seba. „Hneď, ako vybavím tie dva draky, vrátim sa späť a dostaneš takých pár…“

Náhla zmena v pohybe drakov upútala Gillardovu pozornosť. Prudko sa k nim otočil a zdvihol kopiju do obrannej pozície. Draci lietali po oblohe krížom-krážom a len tesne sa vo vzduchu míňali. Hrali sa, pohybovali sa ľahko, bez námahy. Po pár minútach si sir Gillard zložil prilbu. Draci sa prepletali jeden okolo druhého a predvádzali zložité vývrtky a saltá. Občas obaja naraz znenazdajky zrýchlili, chvíľami sa naopak iba vznášali na jednom mieste. Sem-tam niektorý z nich vypustil oblak dymu. Sir Gillard zliezol z koňa. Draci leteli bok po boku, potom sa rozdelili, urobili poloblúk a vrátili sa späť. Spoločne kreslili vo vzduchu tajomné obrazce. Rytier odložil kopiju na zem a posadil sa vedľa Rendella. O niekoľko minút sa dal do reči: „Už som videl draky trhať zaživa zvieratá aj ľudí. Videl som, ako bez milosti spálili dediny na popol. Raz som dokonca sledoval, ako jeden zbúral desaťmetrovú stenu ako nič. Ako môže byť niečo tak nebezpečné a mocné zároveň tak elegantné?“ „Čo napríklad taká ustrica? Hrubý a nepekne vyzerajúci obal skrýva krehké vnútro, niekedy dokonca aj perlu,“ obrátil sa Rendell k rytierovi. „Ale aby si mohol človek poobzerať tú krásu vo vnútri, musí najprv otvoriť ulitu.“ Po zvyšok dňa sedeli mlčky a sledovali dračí tanec. 

♦           ♦           ♦ 

Pred západom slnka vystúpili oba draky tak vysoko, že ich siluety takmer prestali byť na oblohe viditeľné. Keď z nich boli už len dva nezahliadnuteľné body na oblohe, spojili sa vo vzduchu, pritisli sa k sebe hruďami a objali sa pevne pazúrmi. V tomto objatí potom voľným pádom padali k zemi. „Čo to teraz robia?“ zašepkal sir Gillard. „Myslím, že ste už dosť starý na to, aby ste to vedel sám,“ pousmial sa Rendell. Rytier sa začervenal.

Draci padali stále rýchlejšie. Len niekoľko sekúnd pred dopadom na zem sa oddelili a odleteli opačnými smermi. O chvíľu sa pomaly zniesli do údolia. Predtým, než zaliezli do jaskyne, sa ešte jeden druhému niekoľkokrát nežne obtreli o krk. Sir Gillard sa postavil. Pozbieral výzbroj a pomaly sa vyhupol na koňa. „Tak čo, idete na nich?“ spýtal sa pustovník. „Lepšiu príležitosť asi nedostanete, obaja sú teraz určite unavení.“

Nie. Spomenul som si, že musím najprv vybaviť inú záležitosť. Hovoril som si,že by si mi mohol ukázať miesto, kde rastú ruže, o ktorých si predtým hovoril.“ Pustovník ukázal rukou. „Sú odtiaľto len asi desať minút týmto smerom, kúsok od tých jelší, okolo ktorých sme šli. Smiem sa spýtať, čo pána donútilo zmeniť plány?“ „Napadlo ma, že by som mohol nejaké odtrhnúť pri spiatočnej ceste. Idem domov za Adelaidou.“ Sir Gillard otočil koňa. „Máte na mysli princeznú Adelaidu, tretiu dcéru veľkého kráľa Himbera?“

Nie, proste Adelaidu, svoju ženu.“ Rytier tie slová vyriekol potichu, bez stopy pýchy. Rendell sa usmial a díval sa, ako rytier odchádza. 

♦            ♦            ♦

O autorovi 

Christopher Kastensmidt

Američan, narodený v roku 1973 v texaskom Houstone, dnes žijúci dlhodobo v brazílskom Porto Alegra, kde sa v malej firme zaoberá vývojom počítačových hier. Hernému prostrediu sa venuje už od štúdii informačných systémov, jeho koníčkami sú joga, horolezectvo a varenie.

Do žánru fantasy vstúpil poviedkou Ockov chlapček (Daddy’s Little Boy, 2005) v nízkonákladovom vydavateľstve Deep Magic. Odvtedy publikoval pár ďalších kratších textov, všetky boli humorne ladené. Najznámejšia je práve fantasy Aj draky tancujú ( Even Dragons Dance, 2006), ktorá už vyšla v poľskom, gréckom i českom preklade. Kastensmidt je rozhodne nezvyčajne aktívny vo snahe publikovať vlastné práce v rôznych prekladoch.

Aj draky tancujú sú ľahkým a zábavným čítaním, kde rytier vyráža na cestu za zabitím draka. Ale ako to už býva, nič nie je také, ako sa na začiatku zdá a mytologickí draci nemusia byť len ohavné príšery so záluskom na princezné… 

♦            ♦            ♦ 

 

Even Dragons Dance“ by Christopher Kastensmidt. Copyright © 2006 by Christopher Kastensmidt. First published in Forgotten Worlds, edited by John Cooper. Reprintend by permission of the author. Copyright © 2007 for the Czech translation by Pevnost (2/2008) Copyright © 2008 for the Slovak translation by Briony

Advertisements

~ by eskarine on 30/12/2010.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s

 
%d bloggers like this: