Pretože raňajky sú dôležité!

O 7:45 stredoeurópskeho času Antónii mama oznámila, že ak si nepohne, zmešká autobus. O 7:50 pokračovala o niečo dôraznejším pripomenutím aktuálneho času. Toničku to však z miery nevyviedlo. Do 8:00 stihla prečítať noviny, naraňajkovať sa, vypiť pohár veľmi studeného mlieka, vkĺznuť do obľúbených topánok a opreteky bežať na zastávku.

»« »« »« 

Ranný beh bol nádherný. Hmla pomaly ustupovala ďalej do hôr a striedalo ju príjemné slnko. Toničke začalo byť horúco. Kondíciu mala nulovú a tie dva zákusky, ktoré si dopriala vrámci raňajok tiež urobili svoje. Žalúdok začal pomaličky, ale isto protestovať… Ošarpaná autobusová zastávka bola už plná ľudí po očku poškuľujúcich na svoje hodinky. Zničene si sadla. Bolo jej zle. Kto neskoro chodí, sám sebe škodí, ako by povedala mama. Ten autobus by ani nemusel prísť. 

»« »« »« 

Pohreb bol zdĺhavý. Zdĺhavý a deprimujúci. Začalo pršať. Kňaz nie a nie skončiť s vymenúvaním dôvodov, prečo pôjdeme všetci (a obzvlášť úbohý strýko v truhle) do pekla. Peter prestúpil z nohy na nohu. Ráno ho čaká dlhá cesta domov, ale hlavne… podarí sa mu dnes konečne zaspať? 

»« »« »« 

Autobus prišiel. Sadla si vedľa chalana v obleku. Asi mala radšej zostať stáť, ale keď jej bolo čím ďalej horšie… Nádych. Výdych. Ó, Diskordia. Toto bude zlé. „Nie je ti zle? Si strašne bledá.“ Och… neznámy vie rozprávať. Počkať… obzrela sa. Zdá sa jej to, alebo sa fakt prihovoril jej? 

»« »« »« 

Prikývla. Na viac sa nezmohla. Ihneď začal prezerať vrecká svojho saka. Hľadá sáčok? Teda ten by sa jej v tejto chvíli zišiel najviac… a už ani nie. Raňajky z nej vyleteli rovnakou cestou, akou vošli, a hoci sa všetko snažila nasmerovať do uličky, zasiahla rukáv košele nejakého vysokého pána so slúchadlami v ušiach. Pozrel sa najprv na rukáv, potom na Toničku. „To sa stáva. Je vám lepšie?“ 

»« »« »« 

Čas akoby sa zastavil. Dievčina, naklonená do uličky, neveriaco zízala na vysokého muža, kým jej duchaprítomný mládenec sediaci vedľa nej, stále jednou rukou držal vlasy a druhou podával vreckovku. Spamätala sa a keď si poutierala ústa, vypýtala si ešte jednu, aby vyčistila rukáv pánovi v košeli. Potom si na niečo spomenula a dodala: „Je mi fajn. Už áno.“ Ten milý úsmev, ktorý pripojila, presvedčil všetkých podozrievavých cestujúcich, že žiadna ďalšia katastrofa nehrozí. 

»« »« »« 

Si jedinečná. Antónia rozospato fľochla na optimisticky sa tváriacu magnetku na chladničke. To má byť kompliment či irónia? Na rozvíjanie filozofických teórii bude najlepšie najprv sa naraňajkovať. Ruka jej zaváhala nad punčovými rezmi, lákavými ako obvykle. Nakoniec však vybrala len jogurt. Predsalen, Peter ju tentokrát zachraňovať nemusí… ale ísť s ňou večer von by mohol.  

»« »« »«

Advertisements

~ by eskarine on 27/03/2011.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s

 
%d bloggers like this: